Naše poľovníctvo prešlo dlhým vývojom, pričom rozhodujúcim medzníkom boli zmeny v druhej polovici 19. storočia, kedy sa začalo s jeho postupnou premenou. Prestávalo byť len lovom a jeho ďalší vývoj začali ovplyvňovať človekom priemyselné zásady, ktoré možno označiť ako intenzívne hospodárenie. Išlo teda o predel, kedy sa z lovca stával aj poľovný hospodár, postupne i ochranca zverí a v konečnej fáze ochranca prírody ako celku.

Vznik panstva Pallenštejn sa datuje do 14. Storočia. Založili ho majitelia Svätého Jura a Pezinka a jeho sídlom sa stal stupavský vodný hrad. Neskôr dali vybudovať hrad Pajštún, kam presídlilo celé panstvo. V roku 1519 panstvo prešlo do držby Gašpara Serédyho a po ňom ho prevzal jeho syn Juraj. V roku 1552 panstvo zmenilo majiteľa, lebo ho dostal do zálohy Ecco Salm a ten ho neskôr predal Júliusovi Dalmovi. Po jeho smrti majetok získal do zálohy Mikuláš Pálffy v roku 1619 sa stal jeho jediným majiteľom uhorský palatín Pavol Pálffy. K panstvu vtedy patrili Obce Stupava, Mást, Pajštun, Zohor, Hochštetno, Lozorno, Láb, Záhorska Bystrica, Gajary a Malé Leváre.

Aj v ďalších storočiach rozsiahle panstvo patrilo už rodine Pálffyovcov. V roku 1760 ho zdedil Leopold Pálffy Daun, po ňom ho zdedil ďalší Leopold Pálffy, ktorý ho však v roku 1867 predal, resp. čiastočne vymenil s Alojzom Károlyim za jeho majetok v Maďarsku. Keď v roku 1896 mladý Ľudovít Károlyi prevzal zdedené majetky, stupavsko-pajštunské panstvo sa rozprestieralo na rozlohe 12 550 hektárov a nachádzalo sa v chotároch obcí Stupava, Mást, Lozorno, Zohor, Záhorská Bystrica, Lamač, Pajštun, Hochštetno a Láb.

Z celkovej rozlohy panstva 3100 hektárov tvorili poľnohospodárske a iné plochy na Záhorskej nížine a na nivných pôdach vedľa rieky Moravy. Lesy sa rozkladali na 9450 hektárov a prevažná časť z nich sa nachádzala v Malých Karpatoch. Z uvedenej rozlohy lesov bolo 6300 hektárov oplotených ako zvernica a v inundačnom území Moravy ďalších 570 hektárov lužných lesov.

K veľkostatku na prelome 19. a 20. storočia patrili pivovar, škrobáreň, tehelňa, niekoľko pecí na pálenie vápna, dve píly a tri mlyny na vodný pohon (Kamenný mlyn, Otrubáky, Rusňáky-nový mlyn). Celý majetok do roku 1920 patril Ľudovítovi Károlyimu, ktorý ho aj riadil. Po prijatí zákona 215/1919 väčšia časť poľnohospodárskej plochy bola rozparcelovaná a rozdelená maloroľníkom, no lesy ostali v jeho vlastníctve až do roku 1945.

Čím viac ľudí bude chápať vzťahy medzi človekom, prírodou a poľovníctvom, tým väčšia bude pravdepodobnosť, že sa podarí zachovať rozmanitosť našej prírody, a teda aj zveri pre budúce generácie.